Mutizmus

Mutizmus (onemenie)

O mutizme hovoríme ako o získanej strate reči na funkčnom podklade, pri ktorom nie je prítomné organické poškodenie centrálnej nervovej sústavy. Objavuje sa po ukončenom vývine reči. To znamená, že jedinec s mutizmom má dostatočne osvojené jazykové schopnosti, ale v komunikácii ich nepoužíva vôbec alebo veľmi obmedzene.

Mutizmus je náhla strata už vyvinutej reči. Osoba postihnutá mutizmom, by rada komunikovala, ale nemôže.

Príčinou môže byť úraz, psychický stres, veľké vzrušenie a pod. Dieťa postihnuté mutizmom sa usiluje o dorozumievanie s druhými ľuďmi ukazovaním.

Mutizmus rozlišujeme na:

psychotický (u dospelých),
nepsychotický (u detí).

Mutizmus u detí:

výberový (elektívny, selektívny) – prejavuje sa len za určitých okolností, či v prítomnosti určitých osôb; väčšinou vzniká v prostredí kolektívu, hlavne školy (dieťa doma plynule komunikuje, ale v škole odmieta hovoriť s učiteľkou);
totálny – dieťa nekomunikuje s nikým.

Mutizmus sa zvyčajne prvýkrát prejaví nástupom do škôlky. Objavuje sa však aj na začiatku školskej dochádzky, v puberte alebo v dospelosti. Príčiny, ktoré mutizmus zapríčiňujú sú rôzne. Mlčanie môže byť chápané ako neurotická stratégia, ktorou zvládajú existujúci duševný problém alebo konflikt. Mutizmus môže vzniknúť z traumatického zážitku, sociálnej fóbie, pomsty, zo strachu zo straty, môže byť následkom zvýšenej psychickej citlivosti voči vlastnému výkonu i extrémne vystupovaných obáv zo zlyhania v komunikácii. Aj vstup do materskej školy môže byť jeden zo stresujúcich faktorov. Niektoré mutistické deti svojím mlčaním dostávajú pozornosť zo strany rodiny a majú úľavy, ktoré podporujú ich správanie. Mutizmus môže byť tiež snaha napodobňovať reakcie iných. Prítomné môžu byť aj organické príčiny, avšak len v spojení mutizmu s vývinovými poruchami, psychózami alebo genetickými predpokladmi k sociálnej izolácii.

Mlčanie môže byť sprevádzané i negatívnymi reakciami na sociálnu integráciu (vyhýbavé správanie, sociálna izolácia). Okrem reči sa v prejavoch nevyskytuje ani smiech, plač, odkašliavanie, vzdych. Výraz tváre u detí s mutizmom je strnulý.

Liečba mutizmu je mimoriadne náročná a zdĺhavá. Vyžaduje multidisciplinárny prístup odborníkov z oblasti psychiatrie, foniatrie a logopédie. Základom terapie je získanie dôvery dieťaťa, inými slovami – nadviazanie blízkeho vzťahu. Cieľom logopedickej terapie je posilňovanie komunikačnej a sociálnej kompetencie jedinca na základe určitých modelov správania. Najskôr sa dané správanie realizuje v bezpečnom priestore ambulancie, neskôr v reálnych situáciách.

Možné príčiny a prejavy elektívneho mutizmu sú rôzne:

dieťa v určitých situáciách nerozpráva, pretože sa zajakáva alebo má iné komunikačné problémy,
je možné, že čiastočne neovláda jazyk (cudzinec),
dieťa nerozpráva preto, že prežilo traumu alebo preto, že je doma alebo v škole vystavené zvlášť nevyhovujúcim podmienkam,
dieťa môže byť úzkostné, hanblivé a uzavreté,
dieťa môže byť celkovo negativistické a mrzuté,
možno máva časté záchvaty zlosti,
dieťa možno nemá žiadne problémy s pochopením učenia, zvláda čítanie i písanie, má však problémy vychádzať so spolužiakmi,
dieťa možno rozpráva doma alebo v situáciách, kde je zopár známych ľudí, nerozpráva však na verejnosti, s cudzími ľuďmi alebo v škole,
obmedzeným spôsobom komunikuje verbálne, pomocou krátkych príhovorov alebo pomocou svojho tela tak, že do ľudí strká a gestikuluje, napríklad potrasie rukami alebo kývne hlavou.

Ako máme pristupovať k dieťaťu s elektívnym mutizmom?

Nenúťme mutistu k verbálnej produkcii. Akceptujme jeho mlčanlivosť a na vyjadrenie jeho potrieb mu umožnime i písomnú realizáciu, gestikuláciu, prípadne obrázkovú komunikáciu (symboly, manuálne znaky). Za komunikáciu považujeme všetky formy jeho prejavu.
Považujme ho za rovnocenného komunikačného partnera.
Ak dieťa odpovie, prirodzene reagujme na jeho prehovor.
Akceptujme voľbu dieťaťa prehovoriť alebo neprehovoriť v rámci širšieho sociálneho prostredia. Nesľubujme odmeny, ak prehovorí.
Rozvíjajme vnútornú reč, porozumenie reči, porozumenie čítaného textu.
Snažme sa o posilňovanie sebahodnotenia dieťaťa v iných oblastiach, v ktorých vyniká.
Podporujme jeho prácu v kolektíve. Hľadajme vhodné formy jeho zapojenia do aktivít s rovesníkmi, pričom dbáme na to, aby sme ho nenútili do stredobodu pozornosti.
Pýtajme sa otázkami, pri ktorých môže dieťa vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas. Otvorené otázky nemusia byť vhodné.
Rešpektujeme individuálne tempo nielen pri práci, ale i v pozvoľnej adaptácii v novom prostredí.
Dovoľme dieťaťu úlohy v domácom alebo školskom prostredí, ktoré nie sú spojené s nutnosťou verbálneho prejavu, ale umožňujú mu účasť na živote sociálnej skupiny (zotieranie tabule, polievanie kvetov).