„Novembrové  chryzantémy,


ticho do slov nikto nepreloží.

Zem všetko vie - nerozpráva,

dážď ako z duší, dážď dušičkový.

Nikto nie je sám.

Stretáš svojich predkov, tu v nás žije všetko,“

                


    spieva Marika  Gombitová.

Skladám si mozaiku jesene môjho detstva a kamienky pohládzam  spomienkami: v pahrebe sme piekli zemiaky, rapotajúce traktory rozorávali zem, oberali sme  jablká a  hrušky, na podstení sme sušili orechy, u susedov varili slivkový lekvár v obrovskom kotli, pršali listy zo stromov, hrabový les celý hýril farbami, chodili sme na októbrové ružence a vili sme dušičkové vence.

Keď som bola ešte malé dievča, často som práve pred Dušičkami chodila na miestny cintorín. Ľudia na dedine si na úprave hrobov svojich najbližších veľmi potrpeli, čistili sme aj hroby opustené, zarastené trávou, aby aj ich dušičky mali „svoju chvíľu.“

Moja mama bola akási „živá kronika“, poznala každý hrob a kým sme prišli k tomu nášmu, predstavila mi všetkých, ktorí tu boli, žili a zanechali svoj odtlačok.

Tu leží Václav, len 20-ročný, zabilo ho v železiarňach, na bielom mramore sú dva holúbky, jeden má vyvrátenú hlávku. Tu je mladý právnik – utopil sa. Tu v rodnej obci pochovali kňaza – pápežský komorník, rodinná hrobka najväčšieho gazdu je ohradená kovovou ohrádkou, tu je miestny organista – brat tvojho dedka ...

Hovorí sa, že s vekom sa čoraz viac podobáme svojim rodičom. Dnes som prešla cintorínom a predstavila som svojmu synovi moju dedinu, lebo tí, ktorí tu boli, žijú.

Žijú, pokiaľ ich máme v našej pamäti.

Mgr. M. Krištofová

Základná škola Matice slovenskej 13, Prešov, školský rok 2017/2018