Psychologické hodnoteniE osobnosti žiaka

Hlavným cieľom, na ktorý sa psychológia osobnosti upriamuje, je odhaliť štruktúru a dynamickú skladbu osobnosti človeka a podať kauzálny výklad jej javov. Kauzálny výklad osobnosti však predpokladá, že sa jej javy najprv presne zistia, opíšu a kde je to možné, aj kvantitatívne určia alebo odmerajú. Poznanie individuálnych osobitostí žiakov je dôležité aj z hľadiska  procesu učenia. Dôležité je zamerať sa na tri hlavné otázky pri hodnotení žiaka:

1. Čo zisťovať?

2. Ako zisťovať?

3. Ako interpretovať a využiť zistené fakty na charakteristiku a komplexné hodnotenie žiaka?

Vnútorné usporiadanie osobnosti jedinca, ako aj jeho jednota s prostredím, nie sú hodnoty raz navždy dané, ale dynamicky utvárané meniacimi sa podmienkami vnútorného i vonkajšieho prostredia. Vnútorné podmienky zahŕňajú neuropsychické predpoklady, s ktorými žiak vstupuje do interakcie, prostredie a vonkajšie podmienky prostredia (rodinné, školské, skupiny priateľov a pod.), v ktorom preberá istú úlohu alebo rolu, aktívne reaguje na podnety a formuje sa v tejto činnosti jeho osobnosť.

Pravda, ani dispozície, ani podmienky prostredia samy o sebe štruktúru osobnosti  ešte nevystihujú. Vnútorné dispozície, o ktorých hovoria teórie dedičnosti, sú totiž iba genetickým materiálom, z ktorého sa osobnostné vlastnosti a štruktúra utvárajú až v individuálnom živote, v styku s konkrétnymi podmienkami života, teda v činnosti. V uvedenom zmysle sa utvára veľké množstvo rozmanitých osobnostných vlastností, ktoré určujú životné postoje a činnosť daného žiaka a ktoré nás preto osobitne zaujímajú aj z hľadiska charakterizovania a hodnotenia žiaka. Osobitné miesto v systéme osobnosti zaujíma hierarchia hodnôt  (individuálnych aj spoločenských), ktoré žiak uznáva.

Výber metód

Psychodiagnostických metód je veľa a rôznej povahy. Treba z nich preto urobiť účelný výber riadený dvoma hľadiskami. Predovšetkým si treba uvedomiť, že niektoré diagnostické metódy a prostriedky (napr. testy) sú prístupné len kvalifikovaným odborným psychológom, iné aj výchovným poradcom a len niektoré učiteľom, najmä triednym učiteľom, ktorí majú komplexne a priebežne hodnotiť svojich žiakov. Druhé hľadisko berie do úvahy časové možnosti. Musíme urobiť účelný výber najefektívnejších metód, ktoré umožnia odhaliť a kauzálne vysvetliť charakteristické správanie, resp. štruktúru osobnosti hodnoteného žiaka v časove únosnom rozpätí.

Pozorovanie

Pozorovanie ako osobitný druh vnímania a myslenia sa uplatňuje bežne a spontánne v každodennom živote ľudí. Vedeckou metódou sa stane pozorovanie iba za podmienok:

• že bude cieľavedomé, plánovité, dlhodobé a sprevádzané precíznym zaznamenávaním, triedením a vyhodnocovaním zistených faktov,
• že nezostane iba na úrovni zisťovania a konštatovania vonkajších prejavov, ale sa upriami na odhaľovanie ich vnútorných i vonkajších príčin, na odhaľovanie ich podstatnej zákonitosti,
• že bude sledovať psychické javy v pohybe, vo vývoji ako dôsledok stretania alebo interakcie vnútorných síl navzájom a s podmienkami vonkajšieho prostredia a
• že sa pozorovanie nepoužije ako výlučná metóda, ale len v spojení s inými psychologickými metódami.

Z hľadiska praktického použitia metódy pozorovania pre potreby zostavovania charakteristík a komplexného hodnotenia žiakov je dôležité si vyznačiť, čo sa má pozorovať (cieľ pozorovania), ako má pozorovať (postup, resp. plán pozorovania), v akých podmienkach alebo situáciách má pozorovať (evidencia príčinno-následných súvislostí). Na žiakovi samotnom pozorovať: a) jeho telesné osobitosti a prejavy, b) jeho konanie, činy, spôsoby správania, c) jeho správanie v interakcii s inými ľuďmi. Metódu pozorovania môže byť použitá aj pri skúmaní podmienok prostredia, v ktorých žiak žije a ktoré spolupôsobia pri utváraní štruktúry jeho osobnosti. Obdobne sa môže zisťovať pozorovaním aj charakter priateľských kolektívov, v ktorých sa žiak často zdržiava. Priebeh a výsledky všetkých pozorovaní sa zaznamenávajú do psychologického denníka. Ide v ňom o bežné zaznamenávanie  náhodne vnímaných faktorov, ale aj o výberové a plánovité vnímanie významných a pre charakteristiku žiaka podstatných psychických javov s pochopením ich zmyslu a s ich presným terminologickým označením.

Anamnéza

Dáta o doterajšom vývoji (telesnom i duševnom) ako aj o príčinách istého priebehu vývoja sa zisťuje anamnézou. Anamnéza predstavuje rekonštrukciu doterajšieho priebehu života a jeho vonkajších podmienok. Anamnestické dáta získavame najmä rozhovorom s dospelými ľuďmi, napr. s rodičmi dieťaťa, jeho učiteľmi, priateľmi a pod., ale sčasti aj priamym pozorovaním podmienok, v ktorých žiak žije. Veľkú časť anamnestických dát získavame najmä rozhovorom. Vedeckou metódou sa stáva rozhovor iba za podmienok, že:

1. je jasný cieľ rozhovoru a cesta k dosiahnutiu tohto cieľa je premyslená a plánovitá,
2. náhodnosti vyplývajúce zo subjektívnej povahy odpovede opýtaného alebo zo subjektívnych pohnútok pýtajúceho sa kontrolujú a v maximálnej možnej miere eliminujú (treba sa vyhnúť najmä vsugerovaniu odpovedí zo strany pýtajúceho sa),
3. výroky opýtanej osoby sa v priebehu sedenia alebo bezprostredne po ňom zaznamenávajú, vrátane symptomatických prejavov správania, ktoré v mnohých prípadoch môžu odhaliť pravdivosť alebo predstieranie odpovedí,
4. výsledok rozhovoru je formuláciou skutočne zistených, utriedených a interpretovaných faktov a
5. rozhovor s opýtaným sa vedie prirodzene, nenútene a nevtieravo.

Anamnestické údaje sa odporúča zisťovať nepriamo, čím sa možno dopátrať aj faktov, ktoré by inak zostali utajené. Napr. na otázku: „Ako sa správate voči svojmu dieťaťu?“ odpovedia rodičia väčšinou: „Dobre“. Ak chceme zistiť vzťah rodičov k dieťaťu, budeme sa radšej pýtať: „Koľko času mu venujete denne?“

Posudzovacie stupnice

Na skúmanie osobnostných vlastností sa ponúka viacero metód a metodík. Na otázku: „S akou intenzitou sleduje žiak dosahovanie predmetov svojej potreby?“ môžeme odpovedať niekoľkými spôsobmi. Najznámejšia je metóda posudzovacej stupnice. Postupuje sa pri nej tak, že sa pozorovanému javu pripíše podľa odhadu, intenzity alebo frekvencie istý počet bodov. Najčastejšie sa používajú päťstupňové alebo sedemstupňové škály. Hodnotenie možno dosiahnuť aj metódou porovnávacieho bodovania. V tomto prípade hodnotíme istú osobnostnú vlastnosť porovnávaním jej intenzity alebo frekvencie výskytu s intenzitou alebo frekvenciou výskytu u iných žiakov. Napriek formálnej jednoduchosti vyžaduje si metóda porovnávacieho posudzovania, ak majú byť jej výsledky objektívne a hodnoverné, dobrý výcvik a zmysel pre postrehovanie jemných odtieňov miery výsledkov dosahovaných žiakmi.

Testy

Testy predstavujú istý druh štandardizovaného a normalizovaného rozhovoru, prípadne dotazníka, ktorý môžeme v istom zmysle prispôsobiť našim potrebám. Konkrétne ide o zostavenie istého súboru otázok alebo situácií, v ktorých by sa všeobecná rozumová schopnosť prejavila. Hovoriac o všeobecnej rozumovej schopnosti myslíme najmä na všeobecné rozumové schopnosti označované zväčša pojmom inteligencia. Pod pojmom inteligencia sa najčastejšie rozumie sústava účinných rozumových operácií tvoriacich základný nástroj kontaktu žiaka s okolitým svetom. V praxi meriame mentálnu úroveň pomocou inteligenčných testov, ktorých je veľa. Sú prístupné len kvalifikovaným odborným psychológom, ktorí zhotovia na základe nich psychologické posudky o žiakoch  a dajú ich k dispozícii učiteľom. Učitelia tieto výsledky posudkov porovnajú s vlastnými výsledkami svojich pozorovaní a hodnotení.

Túto úlohu sa nám však sotva podarí jednoznačne vyriešiť, nakoľko sa na takých skutočnostiach ako je školský prospech, spôsob učenia, riešenie spoločenských situácií a pod. zúčastňuje viacero iných faktorov, napr. množstvo a úroveň vedomostí, prevzatý a osvojený štýl učenia alebo širšie myslenie, ale aj iné osobnostné vlastnosti – húževnatosť, vytrvalosť, motivácia, záujmy atď.

Motívy a ciele činnosti

Jedným z vrcholných systémov, ktoré profilujú osobnosť žiaka a podnecujú ho k činom, je systém motívov a cieľov životného zamerania a konania. Zistiť tieto okolnosti je neobyčajne ťažké, lebo ľudia si niekedy skutočné hybné sily svojich činov neuvedomujú.

Ašpiračná úroveň sa vzťahuje na ciele, ktoré žiak chce alebo dúfa dosiahnuť, aby bol sám so sebou spokojný. Úroveň očakávania vyjadruje stupeň úspechu, na ktorý si žiak trúfa alebo inými slovami je to miera dôvery subjektu vo vlastné sily a schopnosti. Úroveň sebahodnotenia zahrňuje vlastnosti, ktoré si žiak pripisuje alebo ktoré pokladá za ideálne a chcel by ich mať. Väčší alebo menší súlad medzi tým, akým sa žiak sám sebe zdá, akým by chcel byť a akým v skutočnosti je, tvorí veľmi dôležitú charakteristiku osobnosti.

V uvedených znakoch alebo črtách sa skrývajú totiž také významné skutočnosti, ako je cieľ alebo plán života, ktorý sa označuje ako črta zameranosti charakteru. Ak priberieme životnej zacielenosti ešte spôsob, akým žiak sleduje vytýčené ciele, teda vôľové črty, dostaneme základnú skladbu tradične definovaného charakteru.

Predovšetkým treba preskúmať žiakov životný ideál alebo vzor. Túto okolnosť možno zistiť v rozhovore alebo v ankete otázkami, či má žiak svoj vyhranený ideál alebo vzor, ktorému sa chce podobať, aké životné ciele tento jeho vzor sleduje, aké má charakterové vlastnosti a pod. Na pomoc žiakovi možno zostaviť inventár vlastností a žiadať ho, aby podčiarkol, ktoré má jeho vzor alebo ideál. Rozdielnosť medzi subjektívnou predstavou o sebe a ideálom, ktorý by chcel žiak dosiahnuť, možno pokladať za mieru uspokojenia alebo akceptovania seba samého.

Sociometria

Osvedčenou metódou zisťovania sociálneho obrazu žiaka je metóda sociometrickej analýzy. Pri použití tejto metódy skúmateľ žiada členov skupiny, aby sa vyslovili o svojom vzťahu k ostatným členom kolektívu. Otázky stavia napr. takto: S ktorým zo svojich spolužiakov by si najradšej sedel? S ktorým zo svojich spolužiakov by si sa najradšej učil? S ktorým zo svojich spolužiakov by si najradšej chodil na výlety?

Súbor odpovedí na uvedené otázky sa usporadúvajú do schémy zvanej sociogram. Sociogram znázorňuje vzťahy v skupine podľa toho, koľkokrát bol kto volený. Takto zostavený sociogram poskytuje orientačný materiál na zistenie najviac preferovaných žiakov, tzv. hviezdy, samotárov, zavrhnutých, dvojice, priateľské trojuholníky, reťaze atď. Na zostavenie psychologickej charakteristiky žiaka má sociometrická metóda význam len do tej miery, do akej nám umožňuje odhaliť osobnostné vlastnosti žiaka.

Výhodou sociogramu je aj to, že umožňuje zistiť isté závažné okolnosti charakterizujúce osobnosť naraz u všetkých žiakov. Z hľadiska výchovy hodnota sociometrickej metódy je v tom, že umožňuje učiteľovi zistiť momentálny stav v kolektíve triedy a robiť podľa toho potrebné výchovné opatrenia.

Záverečná charakteristika a hodnotenie žiaka

Z množstva nahromadených faktov nie všetky majú pre utváranie osobnosti rovnaký význam. Každá jednotlivá črta sa síce svojrázne začleňuje do celku osobnosti, no nie rovnakým spôsobom a nie v rovnakej miere sa zúčastňuje na celkovej výstavbe osobnosti. Mnohé výskumy ukázali, že v každej osobnosti vystupujú do popredia isté ústredné, dominantné črty. Ďalším predpokladom správneho zostavovania psychologickej charakteristiky je vychádzať z vonkajších prejavov, ktoré objektívne zisťuje a zaznamenáva a usilovať sa ďalej preniknúť od týchto vonkajších prejavov k ich vnútorným motívom. Ďalším predpokladom správneho prístupu ku komplexnému hodnoteniu žiaka je rešpektovanie vývinového aspektu. Vo vzťahu k deťom a dospievajúcim vystupuje táto okolnosť vo zvýšenej miere. Treba si uvedomiť, že žiak stále rastie a rozvíja sa. S vývojovým aspektom úzko súvisí aj požiadavka nachádzať v žiakovi jeho najlepšie a najsilnejšie stránky, na ktorých treba stavať ďalšie všestranné rozvíjanie jeho osobnosti.

Uvedené štyri požiadavky:

1. odhalenie ústredných dominantných čŕt, tvoriacich jadro osobnosti,
2. zachovanie zásady objektívnosti a kritickosti v hodnotení,
3. postup od vonkajších prejavov k odhaľovaniu vnútorných prameňov a
4. rešpektovanie vývinového aspektu so stavaním perspektívy rozvoja osobnosti žiaka na najsilnejších črtách jeho charakteru – sú základom premyslenej, vecne správnej, konkrétnej, jednotnej, konzistentnej, dynamickej a prehľadnej charakteristiky žiaka.

Tipy, testy, hry

Učiteľ, ale aj psychológ by mal rešpektovať žiaka a prijímať ho ako plnohodnotnú osobnosť. Pri vnímaní osobnosti žiaka by sa mal teda snažiť poznávať ho objektívne a vyvarovať sa možným chybám:

Najčastejšie chyby pri poznávaní osobnosti žiaka:

Haló efekt – pozorovateľ prisudzuje žiakovi vlastnosti na základe prvého dojmu.

Efekt dobroty – ľudí, s ktorými sa pozorovateľ stotožňuje, má tendenciu hodnotiť kladne.

Chyba centrálnej tendencie – pedagóg hodnotí žiakov priemerne.

Chyba kontrastu – pozorovateľ prisudzuje žiakom také vlastnosti, ktoré sú opačné ako jeho vlastné.

Predsudky – pozorovateľ preberá názory na žiakov od iných a na základe nich hodnotí.

Stereotypizácia – pozorovateľ si vytvára určité schémy, na základe ktorých osobnosť hodnotí.

Tradície – pozorovateľ vplyvom nesprávnych tradícií hodnotí žiakov, napr. impulzívny žiak je darebák.

Figúra a pozadie – na základe podobnosti s inou osobou si vytvára obraz o žiakovi.

Aktuálne psychické stavy pozorovateľa – nemôžu zaručiť subjektivitu, skresľujú hodnotenie.

Zdroje:

Ďurič, L., Štefanovič, J., a kol. (1973). Psychológia pre učiteľov. Bratislava: SPN.

Ferjenčík, J. (2000). Úvod do metodologie psychologického výzkumu. Praha: Portál.

Pridané: 25.5.2020, Mgr. M. Šlosáriková