Mgr. Andrea Kašprišinová

Portrét

Portrét - prináša rozhovory s (ne)obyčajnými učiteľmi a talentovanými žiakmi našej školy. Predstavuje ich životné hodnoty a nevšedné záľuby.

            

     Počas života zažívame veľa takých chvíľ, na ktoré sa nedá zabudnúť. Sú sprevádzané silnými emóciami, zanechávajú hlbokú stopu aj po rokoch. Nástup dieťaťa do školy medzi takéto udalosti určite patrí.

     Škola nie je len niečím novým, ale aj niečím celkom iným ako škôlka. Prváci sa často dostávajú do veľkej neistoty. A tak im  pani učiteľka poskytuje hľadanú orientáciu, stáva sa oporou, pohladí, povzbudí.

     V dnešnom rozhovore vám predstavíme pani učiteľku, ktorá sa s láskou a trpezlivosťou venuje našim najmenším.

 

 

Čo ovplyvnilo, že ste sa rozhodli pre učiteľstvo?

 

   Možno ma ovplyvnilo to, že obaja moji rodičia pracovali ako učitelia.  Moja mamka mi stále vraví, že som učila už od mala. Najprv boli mojimi obeťami v hre na triedu bábiky a neskôr to bola mladšia sestra. Teda ja som ju k tomu nenútila, ona sama sa chcela naučiť čítať. Keďže ja som to už vedela, tak sme si pekne sadli za stôl a „výuka“ mohla začať. V staršom veku ma očarili  uniformy, s čím prišiel chvíľkový ošiaľ, kedy som sa chcela stať profesionálnou vojačkou. Neviem, či vďaka mojej averzii k fyzike (ktorá bola jedným z kritérií na úspešné prijatie do armády), armáda získala alebo utrpela mojou neprítomnosťou. Iróniou však je, že aj keď som sa do armády nedostala, armáda sa dostala ku mne v podobe môjho manžela.  S odstupom času musím uznať, že som nakoniec spravila dobré rozhodnutie, keď som sa predsa len stala učiteľkou. Svoju prácu milujem. Viete, aký úžasný pocit je, keď vidíte radosť v detských tvárach zakaždým, keď sa naučia niečo nové, alebo zažívajú pocit úspechu? A hoci som mamou dvoch dospelých detí, v skutočnosti sa každý deň na určitý čas stávam náhradnou mamou pre deti v mojej triede, ktoré mi s dôverou zverili ich rodičia.

 

 Prezradím, že patríte v tomto kolektíve medzi najstarších. Aj keď nie vekom, ale služobne.

 

   (smiech) Ale prosím vás, medzi najstarších? Našťastie, vekovo ešte určite nie. Veď podľa štúdií  vedcov, hm, vieme ako to je, dnes skúmajú už úplne všetko, som žena v najlepších rokoch.

Mimochodom, som rada, že na to prišli. A služobne? V tom máte asi pravdu. V tejto škole som začala pracovať v marci deväťdesiatdeväť. Och, už pracujem osemnásť rokov! Ten čas skutočne letí ako blázon, keď robíte to, čo vás baví...

 

Ako si spomínate na svoje začiatky, prijatie do kolektívu?

 

   Keď som po prvýkrát nastúpila do práce, bolo to uprostred školského roka. Striedala som pani učiteľku, ktorá odchádzala na materskú dovolenku. Dostala som tridsať jeden tretiakov, čo mi v dnešnej dobe pripadá normálne. Ale pre mňa, ako začínajúcu učiteľku po materskej dovolenke, to bol šok. Mala som naozaj veľké šťastie, že som sa ocitla v tak skvelom kolektíve ľudí, čo ani na chvíľku nezaváhali a podali mi pomocnú ruku. Moje veľké ďakujem patrí hlavne pani učiteľke Alenke Sopkovej, ktorá bola mojou uvádzajúcou učiteľkou. Dnes aj ja odovzdávam skúsenosti nadobudnuté rokmi v školstve a pomáham začleniť sa začínajúcim učiteľom, vytvárať a udržiavať priateľské vzťahy na pracovisku či v triede. Pretože nech je už dnešná doba akokoľvek egoistická, naša práca je postavená najmä na vzájomnej pomoci a rešpektovaní sa, kolegialite, profesionalite, úcte a hlavne hrdosti na svoje povolanie.

 

Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš....

 

   V  mojom prípade to tak bolo. Za tú rieku môžeme považovať školu. Prvýkrát som brány tejto budovy prekročila v role žiačky a o niekoľko rokov neskôr som opäť prekročila jej brány už ako učiteľka prvého stupňa.  A som tu dodnes. (smiech)

 

Už sme sa dozvedeli o vašom vzťahu k práci. A čo relax?

  Relax? Čo to je?  Keď som mala deti malé, môj deň začínal prácou. Keď som prišla domov, opäť som vkĺzla do učiteľského módu, pretože sa bolo treba učiť s deťmi. A keď mali aj tie hotové úlohy, sadla som si za stôl a začala si pripravovať veci do školy. V tom období som naozaj nemala toľko času pre seba, ako by som chcela, no statočne som to dobiehala v letných mesiacoch. Keďže mám už deti dospelé, je viac príležitostí  na to, aby som si v pokoji vypila kávu a prečítala si nejakú dobrú knihu. Rada trávim čas v kuchyni a vymýšľam zdravé, ale chutné jedlá. V lete je pre ma najväčším relaxom opaľovanie sa, či výlety s rodinou.

Je niečo, čo by ste chceli do školstva vrátiť?

   Naše školstvo prešlo od môjho nástupu do praxe kus cesty, nechcem porovnávať. Vždy sa totiž nájde niečo dobré, ale aj zlé na tom, čo bolo, alebo  je. Hovorí sa, všetko zlé, je na niečo dobré. A nech sa už zmenilo hocičo,  nezmenila sa podstata poslania učiteľa. A teda, že zmyslom jeho činnosti  je to, aby žiakovi vytvoril podmienky na optimálny rozvoj celej jeho osobnosti. Moja mamka vraví - Učenie nie je povolanie, je to poslanie .  Presne touto ideou sa riadim aj ja sama. Pretože žiak nie je len akási schránka, do ktorej vkladáme množstvo informácií, faktov. Nie. Ide  predovšetkým o osobnosť so všetkými radosťami, smútkami, obavami i očakávaniami, s ktorými denne prichádza do školy a je našou úlohou prijať ho, pochopiť a  pomôcť najlepšie ako vieme.

 Za rozhovor ďakujem, Mgr. Ingrid Lenzová

Základná škola Matice slovenskej 13, Prešov, školský rok 2017/2018